Brooklyn Colma Tóibína

Na konci februára vydáva Mladá fronta knihu Colma Tóibína Mistr, tak som sa vrátila k jeho titulu Brooklyn. Príbeh Eilis ma pred dvoma rokmi zaujal natoľko, že som pre časopis .týždeň napísala túto recenziu:

Colm Tóibín, rodák z írskeho mestečka Enniscorthy, je vo svete známy a oceňovaný autor románov a poviedok, hoci u nás zatiaľ vyšiel jediný jeho preklad. Román Brooklyn, ktorý preložila Daniela Theinová a vydala Mladá Fronta, získal cenu Costa Novel Award za najlepšiu írsko-anglickú knihu roku 2009. Emigrácia, osobná identita v kontexte národa a komunity, rodinné vzťahy, smrť blízkeho – časté Tóibínove témy – to všetko sa prelína v hlavnej postave Eilis. Autor má jednoznačný zmysel pre detail v každom ohľade: najprv takmer fyzicky cítite, ako je Eilis vlečená do emigrácie; čitateľ spolu s ňou precitne až vo chvíli, keď už sedí na lodi a vzďaľuje sa rodine, krajine a spoločnosti, ktorú pozná. Rovnako sugestívne sú pasáže jej postupného precitnutia v novom svete a nastupujúceho pocitu, ktorý zažije každý emigrant: náhle spolu s ňou cítime tú príšernú ťažkosť odlúčenia, ten nezvládnuteľný smútok. „Ať se podívala kamkoliv, všechno postrádalo význam.“ Hoci ste emigráciu na vlastnej koži nikdy nezažili, to osamelé zúfalstvo vás premôže. Keď sa už zdá, že za jej život dostáva do vyrovnaných koľají, všetko je opäť inak. Sestrina náhla smrť, vážne rozhodnutie vo vážnom vzťahu, návrat domov... Brooklyn je zrazu ďaleko, a to nielen tisíckami kilometrov. Čo bolo ešte nedávno Eilis zdanlivo blízke a dôverné, nahrádza čokoľvek, čo je spojené s tým naozajstným domovom. No zrejme len na nevyhnutnú chvíľku. Ona je už predsa len niekým iným. „Vrátila se do Brooklynu, řekne mu matka.“

Stoletý stařík, který vylezl z okna a zmizel (dôverujte slovu, ktoré si vystačí samo)

Knihu Jonasa Jonassona Stoletý stařík, který vylezl z okna a zmizel som čítala, teda vlastne počúvala, už pred pár mesiacmi, ale často sa k nej opätovne vraciam. Možno ste na ňu už natrafili – v susednom Česku doteraz láme rebríčky najpredávanejších titulov. Hlavný hrdina Alan Karlsson je neodolateľný: dej sa začína tesne pred oslavou jeho storočnice, no postupne nás prevedie celým svojím životom a historickými míľnikmi, ktorých bol viac či menej súčasťou. Autor priznáva, že ho ovplyvnil Švejk; v jednom z rozhovorov prehlásil, že o tejto postavičke sa nedá s istotou povedať, či to bol najhlúpejší človek prvej svetovej vojny alebo či bol jediný, kto rozumel, o čo vtedy išlo. 

Knihu vydal Panteon v preklade Zbyňka Černíka a myslím, že to bolo v Česku prvýkrát, keď vyšla v rovnakom čase papierová kniha i audiokniha. Podobne ako životopis Steva Jobsa ju načítal Martin Stránský, ktorý je v súčasnosti suverénne najlepším interpretom hovoreného slova (v jeho podaní vyšli aj všetky časti trilógie Stiega Larssona). Stránský dáva tejto i tak skvelej knihe pridanú hodnotu: bez problémov udrží pozornosť poslucháča takmer 13 hodín, prirodzene vykresľuje postavy i jednotlivé historické udalosti. Zároveň však necháva dostatočný priestor na dobudovanie príbehu vlastnou fantáziou. Jonas Jonasson okrem Jaroslava Haška obľubuje aj ďalšieho velikána českej literatúry – Milana Kunderu. Ten pri vydaní audio podoby zbierky poviedok Směšné lásky povedal: „Neviete, aká je to pre autora radosť, keď počuje svoju poviedku, ako je rozprávaná, nie dramatizovaná. Keď počuje len jej slová. Chcem vám všetkým poďakovať za vašu dôveru k slovu, ktoré si stačí samo.“ 

Ak máte pred sebou stovky kilometrov autom či vlakom, chodíte behať so slúchadlami alebo vás len prozaicky čaká obrovská kopa žehlenia, skúste dať prednosť audio verzii tohto bestselleru a dôverujte slovu, ktoré si vystačí samo. (Pre priaznivcov čítačiek je k dispozícii i e-kniha.)

(písané aj pre riview.sk)

O knihách, ktoré mi berú dych

Nemám na svoje detstvo do takých 10-tich rokov veľa jasných spomienok. No tie, čo mi ostali, sú spojené s knihami. Keď som mala dva a pol, vyberali mi nosnú mandľu. Nič som necítila, ale vrieskala som ako najatá a naši ma cestou z nemocnice zobrali do najbližšieho kníhkupectva na našom sídlisku a kúpili mi za statočnosť knihu Čerešničky. V prvej triede ma ocko zapísal do knižnice, tá bola hneď vedľa spomínaného kníhkupectva. Táto pamäťová stopa je stále veľmi silná a za tie roky už viem veľmi dobre, prečo. S malými prestávkami (hoci niekedy aj niekoľkoročnými)som oproti ostatným vždy čítala nadštandardné počty kníh. Dnes zaberá knižnica v byte viac miesta ako šatník. Už vyše roka nosím pri sebe vždy Kindle a čítam všade tam, kde sa to dá. V aute, pri varení, pri žehlení, pri walkingu počúvam knihy do ucha. Keď čítam knihu, vidím ju ako film, mám predstavu o tom, ako vyzerajú jej hrdinovia, aj o tom, aký majú hlas. A pokiaľ je to fakt dobrá kniha, pri neskoršej spomienke na ňu doslova fyzicky cítim, ako sa mi zastaví dych. (To so mnou robí napríklad aj Vila Tugendhat a iné skvosty funkcionalizmu.) Na tomto mieste budem písať hlavne o knihách, ktoré mi berú dych, lebo chcem spraviť aspoň niečo pre to, aby ho brali aj vám.